pondelok, 9. januára 2017

veľryby

Včera boli na oblohe veľké sivé valcové oblaky a boli iba dva. Fúkal tak silný vietor, že bolo vidieť ako sa ťahajú po oblohe ponad celé mesto kamsi do Rakúska. Za nimi zaostávali malé klbká pary, ktoré vyzerali ako chvost. Páčilo sa mi to, lebo v tom vetre pískali všetky lampy a bleskozvody kým stromy šumeli. Vytváralo to celé zaujímavý a prirodzený hluk. V tomto celom mi tie oblaky prišli ako staré veľryby, ktoré plávajú po nebi a vŕzgajú a pískajú, ako si vždy predstavujem že robia, súdiac podľa dokumentov v televízií z detstva.
Ako robí veľryba? Vŕzg písk, a žmurká ponad veľa vrások na brade, ktoré sú super kým ich nevidíš v zrkadle. Odpovedá ti na otázky, ktorých máš plnú hlavu keď si v noci vonku. (Pre niečo predsa vonku si, inak by si milerád spal doma pod paplónom).

Chcem písať znova, aj keď už necestujem a doteraz mi môj pobyt doma neprišiel dostatočne zaujímavý na to, aby som druhých obťažovala svojim rozprávaním. Všetci majú radi novoročné predsavzatia, je to ten fajn čas povedať si že od-té-raz už budem super a šikovný a skvelý a veselý a presne taký ako som vždy chcel byť, budem sa o seba starať, nebudem sa sťažovať a zlepším celý svet. A ja sa nečudujem že to každému vydrží po prvý deň, čo musí ísť do roboty (druhého januára), lebo rýchlo zistí že je to únavné a že to vlastne nejde kým sa nezbalím a neodídem niekam na útes pozerať ako šumí more a pískajú čajky, mne vejú vlasy vo vetre, nemám so sebou ani náhodou ruksak plný vecí na prežitie a platnú kreditku, dramatická hudba hrá v pozadí a ja sa zhlboka nadychujem aký som v tom momente šťastný a slobodný. A záverečné titulky filmu, či knihy, ktorých je tak veľa, že mi tento motív riadne lezie na nervy. "Buď sám sebou, rob len to čo ťa baví a rob to celý deň, denne si vypočítavaj všetky pozitíva čo ťa stretli, na všetkých sa usmievaj aj keď ti vykrikujú do očí aký si neschopný a zajtra ťa za to vyhodia lebo veď nepotrebuješ zajtra zaplatiť byt, svoj obed a prípadne obed niekoho iného". Ja neviem.  Všetko je to zložité a vôbec nie také hrozné (ale ani nie také skvelé) a ja rozhodne nechcem písať výlevy utrpenia bratislavskej mládeže ani nespokojného robotníka, frflúceho na nespravodlivosť sveta či komentovať súčasné tendencie. Tie možno trochu budem, ak nájdem odvahu. Nemám ani koncept, ktorého by som sa držala, aby ste mohli v štvrtky otvárať prehliadače že aha idem teraz zabiť 10 minút čítaním ďalšieho výlevu aby som o tých 10 minút odložil robotu ktorú sa mi nechce robiť.
Je to čisto len preto, lebo mi namiesto utekania od problémov vo forme cestovania a vtipných príhod ostali už len tie problémy, vtipné príhody a také tie veľryby na oblohe, ktoré sa tam občas objavia ak chcete. A tiež mi ostalo ešte nekonečné množstvo kníh, ktorými mám oblepenú izbu (či knižničný preukaz) a denné jazdenie električkou plnou smiešnych ľudí.
Ktovie. Majte sa hlavne dobre a možno sa počujeme.