streda, 4. novembra 2015

cesta

Po ukončení pobytu na slnečnom pobreží sme sa ocitli trošku v ubytovacej bubline. Nemali sme konkrétny plán asi na dva dni a aspoň ja som chcela spontánne ísť niekam a ostať tam. Čo úplne nevyšlo, lebo v Burgase bol veľký festival s Robbie Wiliamsom a Kasabian, všetko v okolí vypredané do poslednej postele. A v hoteli, kde sme bývali už nebolo voľno. Tak sme si zarezervovali byt cez airbnb v Nesebare ešte spolu s jedným dánom, ktorý sa tam k nám mal pripojiť. Opäť sme v najväčšej horúčave išli na obed s kuframi do Nesebaru, hľadali byt podľa adresy, a zistili, že uviedol iba štvrť a nie číslo domu. Podľa obrázka sme ten dom nenašli lebo to boli obrovské aleje novostavieb a všetky domy prázdne a úplne rovnaké. Majiteľ nedvíhal a striedavo mal obsadené striedavo nás ignoroval. Zúfalstvo, hnev, horúčava a únava. A fakt, že nemáme kde spať. Po asi troch hodinách sme to vzdali, zošlapali to s tými kuframi v horúčave pešo do starého nesebaru, odkiaľ sme chceli chytiť nejaký bus niekam inam, ale povedali nám, že tam nič nechodí a treba ísť na stanicu nazad na slnečné pobrežie. Viete si predstaviť ten moment únavy keď vám hovoria, že sa máte vrátiť tam kde ste začali ráno.
Na stanici hľadáme autobusy do Varny, odchytí si ma jeden ujko a pýta sa ma kam ideme. Do Varny. asi ako ďalších 10 mladých ľudí, čo sa nedostali do autobusu predtým. A tak ujco zamával prstom vo vzduchu, začal sa akýsi ruch, pristavil si svoj minibus (maršrutku) a všetkých nás za štandardnú šaržu zobral do Varny len tak. Aj nám lístky dal. Si privyrobil. A tak sme sa večer ocitli vo Varne, zajednali byt, v ktorom sme odpadli do postele a už sa ani nepohli, nevediac či sa smiať alebo krútiť hlavou. A tak začala záverečná fáza našeho dobrodružstva vo Varne.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára