utorok 28. apríla 2015

apríl

Človek by si povedal, že život doma nikoho nezaujíma, som tu, môžem sa s vami stretnúť, môžem rozprávať o veciach, ktoré denne robím, ale nebudú mať ten "exotický" odtieň cestovania. Väčšinu situácií, do ktorých sa doma dostávam očakávam a ak sa aj niečo zaujímavé stane, nemám potrebu to sem zapisova, pretože:
1. mám pocit, že to nikoho nezaujíma. Každý prebojováva svoj život na Slovensku po svojom a čítať blbosti niekoho druhého mu nepomôže natoľko uniknúť z reality, ako keď opisujem nejaké iné krajiny, ktoré podnecujú vašu fantáziu a šteklia podvedomé stereotypy.
2. nie som nútená písať, pretože keď som doma, každý mi môže zavolať a stretnúť sa so mnou, a otázka "ako sa máš" ma až tak neotravuje ako v zahraničí(čo bol prvotný dôvod založiť tento blog, zbaviť sa tej otázky) a ľudia sa ju aj menej pýtajú. V zahraničí nestíham rozprávať, pretože mám plné ruky práce zažívať veci. Doma už poznám každú ulicu, mám pohodlie domova ktoré mi absolútne vzorne zabezpečuje, že sa presúvam len z bodu A do bodu B a len keď treba a neprší a nadštandard tradičnej cesty do a zo školy považujem prejsť sa pešo až na tretiu zastávku električky a nie hneď na prvú najbližšiu.
Okrem toho existuje ďalšia účinná výhovorka na všetko : musím sa učiť. Samozrejme ako každý študent sveta sa rozhodne pod touto zámienkou chystám natláčať vedomosti do hlavy hneď po zobudení a ešte večer si opakovať. Už ma vidíte. Najprv predsa treba jesť, poriadne nech nie som hladná. čerstvú vodu do karafy, poliať kvety, upratať veci, vizuálny smog predsa rozrušuje. pozrieť mejly, čo ak mi píšu niečo dôležité. pozrieť sociálne siete, kamarátov predsa netreba zanedbávať. aha super fotky. aha aj z tejto akcie. aha tento sa zasnúbil, aha tento ma volá na pivo, jasnéé, doučím sa a pôjdem na pivo, zajtra dobre? počkať ešte mejl. neodpísali mi? ok, čas obedovať. po obede sa mi zatvárajú oči, do tretej to nezvládam. poobede začnem čítať knihu, do večera už úplne zaspávam alebo sa zobudím  hlavou na knihe, idem sa najesť a skontrolovať či rodina správne pozerá televízor a čo pozerá. treba ohundrať všetko čo dávajú, vrátiť sa do izby a povedať si, že zajtra už začnem ráno.
Keď toto prejde do rutinného extrému, a človek si začne uvedomovať, že časová tieseň koliduje s jeho predstavou namakanej diplomovky za čisté A a zmenou sveta po jej publikovaní, zbalí pakšametle a odíde do knižnice.
Každá tretia myšlienka je v knižnici síce "som hladná dokelu, a doma je tá mrkva v chladničke" "och dala by som si niečo" "kde je teraz čokoláda" "byť doma tak už chrúmem to jablko zo stola" "chcem vodu, čo ak kým si budem naberať vodu mi zmizne notebook a stratím celú prácu?" "kde je najbližší obchod?" "nechce sa mi" "kde je tá kniha zo včera? počkám si večer toho kto si ju zobral." "KDE JE JEDLO!"
práca však pribúda, internet neovláda život a život sa zrazu točí okolo "aké číslo skrinky si vyberiem dnes? väčšie alebo menšie ako včera?" "ktovie čo počula šatniarka v správach, že je taká mrzutá" "kam si sadnem na prvé alebo na druhé poschodie?" "to za mnou sú španieli alebo gréci?" "kde je tá kniha čo som chcela?" "kde je jedlo?" "revízia:počet znakov bez medzier/s medzerami" "musím si ostrúhať ceruzku" a pod.
Život v knižnici je krásny.
Ako kamarát povedal, chodím tam denne ako do baru, už ma spoznávajú a ja vchádzam s vetou "ako obyčajne."
Verím, že stíham ukončiť svoje štúdium, iné mi nezostáva.
Samozrejme ako každý mám veľké plány "keď dopíšem tak..." "keď sa doučím tak..." "keď raz budem veľká tak..."
:
- začnem zapisovať všetky smiešne príhody, ktoré sa mi dejú na dennom poriadku a nebudem brať ohľad, či niekoho zaujímajú. nanútim vám ich a basta.
-začnem kresliť a skicovať viac. (viac? haha? pred koľko rokmi som prestala? a koľko rokov si toto už hovorím?) čo už len psov na ulici. je množstvo krásnych ilustrátoriek, nad ktorými sa celé dni nadchýňam a inšpirujú ma vymýšľať.
už sa len dokopať k realizácií aj inokedy ako na prednáškach do cudzích zošitov alebo po dvoch pivách na bločky v krčme.
a podobne.
vieteako.
zatiaľ vám sem môžem zdeliť tie bločkové obrázky a zážitok zo včera, kedy som cestou zo školy prešla okolo chlapca, ktorý voňal PO JABLKÁCH!
síce syntetických, ale stále to boli jablká a nie tradičné hugobosy.(nie že by mi tie obzvlášť vadili. to len tak. jablká.)
rovnako sa môžem vyrozprávať z toho čo som čítala a objavila v knihách, ktorými som teraz zavalená a v rovnomerných stĺpčekoch sa nachádzajú všade, kde som dlhšie ako 5 minút.
Kamaráti ma budú za to milovať, lebo ich prestanem vkuse otravovať existenčnými problémami a hlbokými folozofickými úvahami o tej danej knihe, problematike a zmysloch života a povedia si "kde je tá linda, ktorá vedela byť aj hodinu ticho a hovorila o počasí?"
popravde, neviem čo je horšie.
ako vidíte, mám obdobie, kedy neviem zatvoriť ústa bez ohľadu na bezobsažnosť toho, čo z nich vychádza, a tak dúfam, že vám tento príspevok priniesol želanú prokrastináciu, v čom môžete úspešne pokračovať na stránkach krásnych ilustrátoriek/ov, ktoré momentáľne ľúbim.
a nabudúce možno s kvalitnejším príspevkom.
 http://www.fayemoorhouse.co.uk
http://yelenabryksenkova.com
http://herbertgreen.tumblr.com