štvrtok 30. januára 2014

juhú


okno



burza

bola som na blšom trhu, ktorý fungoval na princípe prines čo chceš-odnes čo chceš.
raj na zemi!
kým ma kamoši s pobaveným polorodičkovským výrazom tváre znudene čakali v kreslách s mobilom v ruke, ja som pobehovala medzi stolíkmi a kutrala, čo nájdem s nadšeným výrazom tváre.
a našla som asi všetko čo som tu kedy postrádala plus kopec vecí navyše!
tradične nasledovala veta "čooo to kde si našla!"
doteraz skackám po izbe a vytešujem sa!



utorok 28. januára 2014

pošta

list prišiel za dva dni, balík za týždeň?!
fínska pošta prosímpekne, veď sa nestihli ani nadýchnuť a už je všetko doručené!!!
K tomu som si kúpila reflexný ňufák, a toto našla v byte na podlahe, prehodili mi to cez dverovú schránku! vúúú!
ladia spolu.
drobné radosti.
p.s. ak by vás napadlo zneužiť túto fotku na poslanie mi pohľadnice, neurazím sa! Motivácia? Majú tu nádherné známky a  perleťové obálky do vyčerpania zásob! ;)

kamoško

V izbe bolo priveľa miesta
tak je teraz celá od hliny
podlaha čierna
ruky úplne tmavočierne
ale hlavne že som na seba hrdá.
lebo treba
;)
 




taťjanin deň

ruský deň študenta
fínsky narodeninový deň
ale vlastne to bola iba sobota, kedy sa výrazne oteplilo (-7), tak som sa bola prejsť a zistila, že naokolo sú iba domy. A že každý dom má pred vchodom lampáš. A že všetky domy vyzerajú úplne rovnako, všetko je iba funkčné a fíni ľúbia radovú zástavbu.
Inak iba stromy.
A všetko majú vyložené pred domom, z čoho sa moja východoeurópska duša nestíha čudovať, veď u nás by to okamžite niekam zmizlo. Tu, keď sa pýtam, či sa neboja, že im to ukradnú, tak len dvíhajú obočie.
Ale konečne mám pre vás zopár nereprezentatívnych fotiek vonkajška.









nedeľa 26. januára 2014

bicykel

osud je niekedy neskutočne zábavný a nekonečne ma vie pobaviť, keď sa na veci pozriem spätne.

Už som tu predtým začala moju históriu bicykla, ako som ho dostala zo štvrtej ruky s tým, že si môžem vyzdvihnúť kľúč za 40e.
Nikto si odo mňa však peniaze nepýtal, ani nebude, lebo nikoho ten bicykel nezaujíma (som zistila).
Celý bol zamrznutý, tak som ho nevedela odomknúť, a o dva dni som zistila, že ho ani nikdy neodomknem, lebo kľúč nepasuje!
Po ustarostenom telefonáte mi sprostredkujúce dievča dalo vyskúšať ešte 5 iných kľúčov, ale nepasoval ani jeden.
Naveky zamknutý. A zámok je taký ten starý, zabudovaný do konštrukcie rámu bicykla, takže odrezať sa len tak nedá.
Týždeň som chodila bicykel obzerať, a riešila problém.
a riešila čo urobím, lebo slečna sa zbiera naveky domov a očividne je môj bicykel to posledné, čo ju zaujíma.
Jedného dňa som však otvorila dvere, niekto zvonil a dostala som od nej nový zámok ako odškodné za to, že stratila kľúč.
jééj!
lenže bicykel ostával zamknutý v garáži.
Včera som skúsila zúfalý pokus zámok otvoriť všetkým čo som našla, od sponky do vlasov cez vreckový nožík, kuchynský nôž, kovové pásiky a všetko čo som našla, majúc v hlave pár videí z jútubu, kde ochotne učia, ako otvoriť zámok na bicykel za minútu.
veľmi uisťujúce zistenie.
Neúspešne.
Zlodej zo mňa nebude.
Ani filmový bandita, ktorý otvorí byt sponkou do vlasov.
Krčiac plecami a vzdávajúc sa nádeje som šla večer na intrákovicu.
Uprostred noci a haravary za mnou pribehne slečna a hovorí, že našla môj kľúč.
To mi hovorí na druhom konci mesta, 50 minút pešo od mojej postele.
Hovorí, že môj kľúč má akýsi nemec, a že mu povedala kde bývam, že mi ho prinesie.
Okej, akýsi nemec, ale kto?!
film sa zamotáva, prichádzajú nové postavy!
som sa potešila, vzkrsla nová nádej, lenže opäť len sedím v izbe a čakám a kľúč nechodí nechodí a neznámy nezvoní.
Keď už som opäť pokrčila plecami, že si ostane ten bicykel naveky v garáži a ja zajtra zase musím ísť pešo, príde domov spolubývajúca, že skúšala vybrať poštovú schránku, a že v nej našla cudzí kľúč, či o tom niečo neviem.
V pyžame s rozviatymi vlasmi o 10 večer som sa rozbehla dvorom ako v posledných piatich minútach romantického filmu, kedy Juanito odchádza naveky ale ja sa ho aj tak snažím dobehnúť,
vletela som do bicykliarne, odhrnula všetky drahé horské bicykle, aby som sa prehrabala k mojej platonicky milovanej kôpke hrdze a odomkla zámok.
cvakol,
bicykel sa odomkol
a ja som sa mu šťastne vrhla do náruče.
už len spustiť titulky s romantickou sláčikovou hudbou.
keby ma niekto v ten moment bol videl, ako tam jačím a tancujem, tak by zomrel smiechom.

oddávna sa však zamýšľam nad tým, čo nasleduje po tom sladkom konci filmu, kedy všetci žijú šťastne až kým nepomreli!
čo nasleduje v mojm sladkom vzťahu teraz?:
a. aj tak idem do školy pešo, lebo bicykel je naozaj kôpka hrdze.
b. naolejovať a zotrieť hrdzu, nech sa vôbec aj pohne
c. zistiť koľko osmičiek stihli podnapití erazmáci vytvoriť počas minulého semestra
d. BRZDY, ten bicykel vôbec nebrzdí...
od čoho sa odvíja problém, kde zohnať náradie! keď som si nad tým lámala hlavu, potkla som sa na chodbe o španielskeho juanita (čojaviem, tmavovlasý chlapec), ako si opravuje bicykel. Až spoza zákruty, keď mi došiel kábel, som za ním nazad dobehla, nech mi na seba dá kontakt a požičia všetky potrebné kľúče. To ešte bude druhý obrad, ho zohnať.
Samozrejme, kým tento obrad prebehne a ja šťastne porodím funkčný bicykel, nebude na ulici -20 ale -30, kedy už naozaj jazdiť nebudem lebo mi zamrznú aj očné buľvy a nikdy ich už nezavriem.
ale, čo z toho celého vyplýva?
MÁM BICYKEL!!!!!
(a zadarmo, ešte aj s extra zámkom,  čo je mi tak podobné!)

zoid

treba sa učiť

piatok 24. januára 2014

jedlo

stáť v potravinách s obočím vyhrnutým až pod vlasmi, dookola chodiť okolo regálov, hľadať veci a čítať zloženie po švédsky, lebo rozumiem aspoň každé piate slovo, ak vôbec.
silné chválospevy, ak je zloženie v pravom dolnom schovanom rohu aj rusky.
úspešne som našla na štvrtý pokus mrazený špenát a fascinujú ma ich balenia niekedy.
najmenšia zohnateľná múka je dvojkilová a maslo polkilové...
okej, rambo svaly mód zapnutý.
juchuchu

alarm

Dnes sme so spolubývajúcou pri varení spustili požiarny alarm. Znova!
:D
hrozne otravne pípa a strávili sme 5 minút skúmaním, ako sa to preboha vypne nech sa nezbehne celá budova.
Stáva sa to však často, pri každom najmenšom dymýku a na starej dvojplatničke, obhoretej panvici a zapchatom digestore sa nedá variť bez toho, aby to nedymylo!
zábavičky na zobudenie.
okrem toho nám už stihli klopať na dvere jehovisti a vo výťahu som mala "družnú" konerzáciu s mormonmi, akurát že na mňa chrlili priateľskú fínčinu a ja som im opätovala ich americký úsmev a pri vystupovaní povedala, že nerozumiem ani slovo a že pekný deň.
občas to tu žije aj vnútri!
tiež mám podozrenie že sused nado mnou cvičí činky, lebo inak sa ten rachot dá vysvetliť iba denným hádzaním stoličiek a stolov o zem 10 krát po sebe. Alebo hádzanie vázy o zem ako pekárov cisár.
A sused naľavo sa učí hrať na saxofón, podčiarkujem slovo učí, tak keď sa snaží trafiť ten vyšší tón "hepy brzdej tu jú", a nedarí sa mu, tak tie pokusy predýchavame s ním a potom tak na piaty krát že áááh, trafil.

dlh.

dlžím vám porozprávať, ako sa tu vlastne mám a prečo nepíšem.
Môj deň sa približne skladá z toho, že ráno vylihujem v posteli do posledného momentu, pod teplučkým paplónom, potom sa oblečiem, natriem ten ich najlacnejší hriankový chlieb, obalím sa veľkými šálmi a idem do školy.
Chodenie pešo mi zaberá veľa času, lebo môj bicykel je absolútne druhá kapitola. Nebaví ma to, síce je vonku úplne nádherne, stromy sú biele a všetko sa ligoce ako z rozprávky (alebo mojich svetrov), ale aj tak mi je zima a snažím sa kráčať čo najrýchlejšie a proste sa len presunúť z bodu A do bodu B a zhodiť zo seba všetky tie vrstvy. Veľakrát som si zo sebou zobrala aj fotoaparát, že pofotím všetku tú nádheru, lebo naozaj je to tu ako v rozprávke, každý deň je niečo medzi -15 a -20 stupňov a je to krásne. všetky tie stromy, a jasná obloha a dymy z komínov.  Akurát že mi odmŕzajú ruky a naozaj sa necítim na zastavovanie a fotenie a vyťahovanie rúk z vreciek. vlastne sa až tak ani neobzerám lebo cesta je stále tá istá a naozaj len pozerám pod nohy nech sa nešmyknem a klusám.
Všetci ľudia sú tu úplne krásni a zaujímaví, hrozne ma baví na nich pozerať, ale môžem to robiť iba v jedálni, lebo na ulici ma všetci obiehajú na bicykloch a v jedálni sa mňa pozerajú všetci nazad, čo nieje práve najlepšie, tak sa snažím krotiť. Fínsky štandard oblečenia je veľký bunda, čiapka a vansy na nohách. alebo tenisky. a tepláky. s pásikmi na boku. dobre im je, lebo keď prídu -30 vo februári, tak len mávnu rukou a ja budem chodiť doslova ako cibuľa. ajaj.
Čiže počasie dosť ovplyvňuje celý deň, lebo odvšadiaľ sa len snažím utekať do tepla, dobehnem domov a doma som opäť len doma, v mojej izbe, kde nieje nič iba výhľad z okna.
A tak pozerám filmy, čítam alebo štrikujem, alebo chodím do izieb za ľuďmi, ktorých poznám a rozprávam sa celé poobedia.
Mala som šťastie na najúžasnejšiu a najzaujímavejšiu spolubývajúcu, veľmi sa teším z nej a úplne ju zbožňujem, čiže posledné dni veľa času sedím u nej na kresle a pozorujem ju ako sa paprčí nad nefungujúcim počítačom, keď skladá pesničky. Alebo diskutujeme o tom, prečo sa svet točí tým smerom ako sa točí, a nie naopak nad pohárom šumivého celaskonu.
A potom opäť spím. a takto tie dni letia, a ja ani neviem, jediné čo sa deje je upratovanie mojej hlavy, veľa rozmýšľam a veľa vymýšľam, štrikujem, skladám origami alebo proste len tak, nič nerobím. Vymýšľam, čo so zo sebou. Filmy zaberajú veľa času a robia mi radosť.
A tak odrazu prejde týždeň a ja sem nemám čo napísať.
Snažila som si nájsť učiteľku taliančiny, aj som ju našla ale nedovolili mi učiť ani angličtinu ani ruštinu nazad, ževraj iba môj rodný jazyk, no a ktorý talian sa bude učiť slovensky...tak uvidím.
Včera za mnou ale prišiel fín a začal na mňa hovoriť slovensky, skoro som odpadla. Ale bol veľmi čudný a nemala som mu čo povedať okrem stereotypnej konverzačnej škatulky "odkiaľ si čo študuješ prečo študuješ páčisatito no dobre super zaujímavé sakra čo mám ďalej hovoriť...".
Čo sa týka skupinky erazmákov, tradične sa vytvára taká tá "elitná skupinka" ľudí, ktorí sa snažia silou mocou žúrovať a všade je ich vidno a oni sú tie hviezdy a oni vedú všetky akcie, ale keď som s nimi hovorila sú to prázdni nudní ľudia a naozaj nepotrebujem sa ani snažiť o konverzáciu s nimi, lebo mi to nič nedá okrem bolesti hlavy. A tá hudba je seriózne otrasná. Populárny pop znesiem, ale toto je ešte horšie. Jediné čo ma zachraňuje je vidina indie koncertu budúci týždeň nejakej domácej "britský stereotyp"gitarovej kapelky, to bude super!
Na druhej strane som tu stretla niekoľko šialene zaujímavých ľudí, čo ma veľmi teší a je to super. Tak dúfam, že nebudú smutní a že budeme vyvádzať...len tá zima nás dostáva, lebo predsa sme európania a aj keď sa ešte veľmi dobre držíme, tak je nám zima a nechce sa nám von. A je nás málo takže to nieje ľahké. S kreatívnymi ľuďmi a ich náladami to nikdy nieje ľahké. Ale o to lepšie ak to vyjde.
Na jazere sa už ofciálne môže korčuľovať, možno jedného dňa pôjdem, celkom sa na to chystám. dúfam že nepadnem.
Hodín v škole je veľmi málo, ale všetci sú neskutočne milí a ľudskí a napĺňa ma to radosťou. Taktiež aj fakt, že veľa vecí z hodín už viem, čiže sa cítim múdro a vo vnútri seba konečne adekvátne doceňujem moje vzdelanie a cítim, že predsa tam niečo vnútri je. A nieje toho málo. Poviem vám, jedno z najlepších zistení vôbec.
Učím sa nahlas vyjadriť svoj názor, zatiaľ mi to celkom ide, len stále bojujem s publikom, lebo stále mám pocit, že s väčšinou ľudí sa neoplatí rozprávať, a veľa z nich ma o tom po pár vetách absolútne utvrdzuje. Je mi ľúto no, ale moja chyba to nieje..
Aha a ešte bicykel. Mám super bicykel, komplet hrdzavý so zaseknutými brzdami, ale dievča čo mi ho dalo nevie od neho nájsť kľúč, tak stojí zamknutý v pivnici a čakáme na spasenie. Povedala mi, že je to jej vina a že to vyrieši, a že zoženie niekoho, kto ten zámok šmelinársky otvorí a kúpila mi druhý, nový. Problém je, že ona v nedeľu odlieta domov a chalanko technik nedvíha telefón. Mám trochu paniku, že budem mať bicykel ale zamknutý, čiže ho vlastne mať nebudem a nemôžem prísť do predajne že hej mám bajk, ale otvorte mi ho, lebo ako im vydokladujem že som ho neukradla...tak je to taká situácia...smiešna, smejem sa, ale je to skôr smutné.. uvidím čo sa vyrieši do nedele.
Ale zohnala som si náradie, tak si ho aspoň môžem sama opraviť a venovať sa tomu. To ma bude baviť, len neviem či všetky dievčatá okolo mňa bude baviť stále o mojom bicykli počúvať.
Zvyknú si.
Raz sa už na ňom zveziem dúfam.
A takto si tu žijem. Je mi tu veľmi dobre, len škoda, že v tej zime sa nedá nič robiť. Ja viem, že neexistuje zima iba zlé oblečenie, ale tak nech robím čo robím, tá zima tam je. Ale vôbec to nieje také hrozné ako si predstavujete, vlhká nula je oveľa horšia ako suchých -20, verte mi. Skôr sa bojím tých dažďov na jar, to ešte len bude krčenie obočia....ale to je ďaleko, zatiaľ do marca mráz je kamoš.
Majte sa krásne, ak sa niečo udeje, alebo sa niekam posuniem, tak napíšem.
A super, že ste dočítali do konca, snáď vás to bavilo:)

okno

okno, mráziky a talianski hostia.


nedeľa 19. januára 2014

origami

vo voľnom čase, kým na práčku čakám,
na stole sedím, origami skladám.




mrázik



 vždy mám úplne biele konce, ako fúzik, no nikdy to nestihnem dobehnúť do izby po fotoaparát.
možno neskôr.
p.s.: mám bicykel! len ho treba odmraziť. nejaké rady, ako šachovať zo zámkom nech ho v meste aj odomknem a nezlomím pri tom jeden kľúč denne? Zn.: -15°C

piatok 17. januára 2014

okno

ja už viem, prečo nemám čo písať.
Lebo si tu nemám z čoho robiť uštipačné poznámky ako v Moskve, nemám čo ironizovať ani si z čoho robiť srandu, lebo tu všetko funguje!
jediné, o čom môžem písať je ako super zamŕzajú stromy postupne, ako chodia ľudia pešo cez jazero ale ja im neverím, lebo mrzne iba približne týždeň, a ako sa neviem dobojovať môjho bicykla, hoci som už na pol ceste a ako tu nemám prakticky čo študovať lebo tu takmer ani nemajú profesorov na našej katedre a ak hej, všetko je po fínsky. Všetko ostatné by bolo len pusté vychvaľovanie sa, ako mi je dobre.
a tak mi je ľúto, ale musíte si počkať, kým sa nestane niečo smiešne, kde aj budem mať fotoaparát so sebou, dovtedy vás budem otravovať iba mojim oknom a izbovými aktivitami.



práčka

som zase raz oprala..
achjaj :(:(



utorok 14. januára 2014

korčule

aha čo som dnes zohnala v recyklačnom kumbále!
(takmer)moja veľkosť, okrem mierne natrhnutej päty(1cm) im vôbec nič nieje a sú akoby nové!
a zadarmo!
keď si zoženiem niekoho, koho sa môžem držať, hor sa na hlavné jazero v centre! Tam to musí byť ako rozprávka medzi tými hranatými budovami!!!
AHA
AHA
HLAVNE TAKTO AHA
plus som ešte zohnala nejaké odrazky. len im musím vymyslieť pripevnenie, lebo sú polámané.

okno

to je tak, keď nenosím zo sebou fotoaparát a fotím iba z okna ráno.
dnes som skúšala saunu. najlepšie!
-15C na ulici ma vyslovene baví.

nedeľa 12. januára 2014

a tak

v recyklačnom obchodíku som našla rozhádzané plastové kvety a stužky, tak som spravila typickú vec a ovešala sa nimi.
toto som s mojimi čiernymi bagandžami chcela spraviť už dávno, ale teraz som nadmieru spokojná!:)


Do mesta chodím pešo, lebo som si ešte nezaobstarala bicykel, ktorý vzhľadom na počasie ešte stále zvažujem. Keďže je väčšinu času tma a ja sa rada lesknem, zvyknem sa hrať s reflexnými pásikmi. Je to sranda a aspoň ma nič v noci nezrazí.


okno


domácky začiatok

Po príchode bolo príliš veľa času na všeličo, bolo treba sa udomácniť, vybaliť a preskúmať každý kút izby a bytu. Po vybalení samozrejme prichádza ten moment "sakra, prečo som si nezbalila aj toto!"
a potom prichádza druhý level, vymýšľanie vylepšovákov. Napísala som ich celý zoznam, a postupne ich budem dorábať z prázdnych kornflejkových a jogurtových krabíc alebo si ich zoženiem z takého recyklačného obchodíku, kde môžem hocičo priniesť a hocičo si zobrať zadarmo. a je tam kopec všeličoho, len treba naozaj hľadať! a to ja rada:)
prvé na zozname bolo mydlo. Mydelničku nemám, máme len sprchový kút a prakticky vôbec nieje kam to mydlo položiť bez toho, aby som ho naháňala po kúpeľni.
Háčik, vlnka a problém vyriešený. Teraz visí na zlomenom očku od závesu v kúpeľni.

Kľúč mám len jeden, je naozaj maličký a ak ho stratím, tak je veľmi zle, veľmi draho a nedostanem sa do svojej izby. Z tej sa dá vymknúť dokonca aj vrámci bytu, ak idem do kúpeľne, čiže ho bolo treba poriadne zviditeľniť.
Využila som na to svoju letenku a kus lepidla.

čo je nekonečne super, je triedenie odpadu asi do siedmych "základných" kontajnerov, takže sa takmer stále stáva, že stojím s kúskom smeti a pozerám, kam ho vlastne dať.
Je to veľká sranda, nekonečne ma to baví, len to neviem nijakovsky upratať tak, aby to vyzeralo úhľadne a nie len ako hromádka neprehľadných sáčkov.
taktiež je to poriadna výzva pre moju celkom problémovú pamäť:)
Ako som trávila noc na letisku v Tampere, krátila som si čas čítaním kadejakých sprievodcov a turistických brožúr. Takmer celou brožúrou ma sprevádzal bežiaci ňufák s vyplazeným jazykom a žiarovkou, tak som si ho povystrihovala a dala dokopy, čo mi on vlastne počas celej tej brožúry chcel povedať.
kamoško.
 a tak.

utorok 7. januára 2014

okno

pre predstavu k predošlému príspevku


fínsko

som vo Fínsku!
internet som dostala až dnes, lebo boli víkendy a sviatky.
zatiaľ je to všetko jedna veľká bublina v mojej mysli, ešte netuším nič čo tu ako funguje, nikoho nepoznám a všetko je zvláštne a inak.
a všetko je ponorené do tajomnej hmly, tmy a pouličných lámp, lebo denného svetla je tu naozaj menej, celé dni iba spím, alebo pozerám filmy, čo ma dosť vytrhávajú z reality alebo pozorujem, čo sa vlastne deje okolo, skúmam budovu v ktorej bývam alebo trávim čas v sprche.
potom opäť spím a pozerám filmy.
v tejto bubline ma zachraňuje jedlo z domu, lebo vďaka nemu nemusím ísť do supermarketu a riešiť finančné problémy a šialené zhluky spoluhlások a samohlások, ktorým nerozumiem.
tie ešte len prídu.
takže:
predstavte si seba, ako okolo šiestej večer stojíte pri obrovskom okne na šiestom poschodí, čo je v porovnaní s okolitými budovami veľmi vysoko. v okne sa odráža vaša izba a oproti je veľa okien internátu, všetky rovnaké ako na paneláku, zatiahnuté závesy, každý inej farby a potlače a svieti inou farbou.  sem tam niekto vykukne, zasvieti alebo zhasne, chodí po izbe alebo niečo píše, telefonuje alebo niečo robí v izbe. do toho vidieť okolité dajmetomukopce, porastené ihličnatými stromami, škôlku s ihriskom, ktorá je večer už zatvorená a prázdna a opar hmly. ľudí v oknách si predstavte zrýchlene a do toho si pustite nahlas nahlas túto pesničku.

takéto sú moje dni.
od zajtra začína škola, všetko bude inak a čoskoro spravím aj také tie tradičné mojské príspevky, musela som spraviť veľa zlepšovákov z izbe a budú sa vám páčiť.
ale to až keď bude čas, dovtedy dopočutia.
teraz musím ísť opäť spať.

streda 1. januára 2014

ceruzky

mala som s tatinom kreatívnu chvíľku
opracovávali sme zvyškové drievka z borovice, buku a balzy a robili z nich ceruzky!
výsledok je viac než super!