pondelok 9. januára 2017

veľryby

Včera boli na oblohe veľké sivé valcové oblaky a boli iba dva. Fúkal tak silný vietor, že bolo vidieť ako sa ťahajú po oblohe ponad celé mesto kamsi do Rakúska. Za nimi zaostávali malé klbká pary, ktoré vyzerali ako chvost. Páčilo sa mi to, lebo v tom vetre pískali všetky lampy a bleskozvody kým stromy šumeli. Vytváralo to celé zaujímavý a prirodzený hluk. V tomto celom mi tie oblaky prišli ako staré veľryby, ktoré plávajú po nebi a vŕzgajú a pískajú, ako si vždy predstavujem že robia, súdiac podľa dokumentov v televízií z detstva.
Ako robí veľryba? Vŕzg písk, a žmurká ponad veľa vrások na brade, ktoré sú super kým ich nevidíš v zrkadle. Odpovedá ti na otázky, ktorých máš plnú hlavu keď si v noci vonku. (Pre niečo predsa vonku si, inak by si milerád spal doma pod paplónom).

Chcem písať znova, aj keď už necestujem a doteraz mi môj pobyt doma neprišiel dostatočne zaujímavý na to, aby som druhých obťažovala svojim rozprávaním. Všetci majú radi novoročné predsavzatia, je to ten fajn čas povedať si že od-té-raz už budem super a šikovný a skvelý a veselý a presne taký ako som vždy chcel byť, budem sa o seba starať, nebudem sa sťažovať a zlepším celý svet. A ja sa nečudujem že to každému vydrží po prvý deň, čo musí ísť do roboty (druhého januára), lebo rýchlo zistí že je to únavné a že to vlastne nejde kým sa nezbalím a neodídem niekam na útes pozerať ako šumí more a pískajú čajky, mne vejú vlasy vo vetre, nemám so sebou ani náhodou ruksak plný vecí na prežitie a platnú kreditku, dramatická hudba hrá v pozadí a ja sa zhlboka nadychujem aký som v tom momente šťastný a slobodný. A záverečné titulky filmu, či knihy, ktorých je tak veľa, že mi tento motív riadne lezie na nervy. "Buď sám sebou, rob len to čo ťa baví a rob to celý deň, denne si vypočítavaj všetky pozitíva čo ťa stretli, na všetkých sa usmievaj aj keď ti vykrikujú do očí aký si neschopný a zajtra ťa za to vyhodia lebo veď nepotrebuješ zajtra zaplatiť byt, svoj obed a prípadne obed niekoho iného". Ja neviem.  Všetko je to zložité a vôbec nie také hrozné (ale ani nie také skvelé) a ja rozhodne nechcem písať výlevy utrpenia bratislavskej mládeže ani nespokojného robotníka, frflúceho na nespravodlivosť sveta či komentovať súčasné tendencie. Tie možno trochu budem, ak nájdem odvahu. Nemám ani koncept, ktorého by som sa držala, aby ste mohli v štvrtky otvárať prehliadače že aha idem teraz zabiť 10 minút čítaním ďalšieho výlevu aby som o tých 10 minút odložil robotu ktorú sa mi nechce robiť.
Je to čisto len preto, lebo mi namiesto utekania od problémov vo forme cestovania a vtipných príhod ostali už len tie problémy, vtipné príhody a také tie veľryby na oblohe, ktoré sa tam občas objavia ak chcete. A tiež mi ostalo ešte nekonečné množstvo kníh, ktorými mám oblepenú izbu (či knižničný preukaz) a denné jazdenie električkou plnou smiešnych ľudí.
Ktovie. Majte sa hlavne dobre a možno sa počujeme. 

utorok 19. apríla 2016

ranná zápcha

Dnes bolo jedno z tých rán, kedy človek nekonečne stojí autobusom v rannej zápche a nič nestíha, nevie čo zo sebou, lebo nič naokolo sa nehýbe, ani vzduch nie.
Ja na to nie som zvyknutá, lebo som vždy všade chodila električkou a až teraz som pochopila, na aký luxus som bola navyknutá. Lebo čo sa deje vedľa na cestách s mojou trpezlivosťou reálne nezvládam.
 Nevedela som teda čo so sebou a tak som veľmi adekvátnu značku SOS prerábala v hlave a vymýšľala, čo všetko by sa dalo na ňu dopísať a čo by z toho vzniklo. 
V škole som to potom rýchlo nahodila do počítača a toto z toho vzniklo. 
Dúfam, že vás to pobaví rovnako ako mňa v tej tlačenici, lebo potom som mala problém nechechtať sa tam celý čas do ticha. 

streda 4. novembra 2015

cesta

Po ukončení pobytu na slnečnom pobreží sme sa ocitli trošku v ubytovacej bubline. Nemali sme konkrétny plán asi na dva dni a aspoň ja som chcela spontánne ísť niekam a ostať tam. Čo úplne nevyšlo, lebo v Burgase bol veľký festival s Robbie Wiliamsom a Kasabian, všetko v okolí vypredané do poslednej postele. A v hoteli, kde sme bývali už nebolo voľno. Tak sme si zarezervovali byt cez airbnb v Nesebare ešte spolu s jedným dánom, ktorý sa tam k nám mal pripojiť. Opäť sme v najväčšej horúčave išli na obed s kuframi do Nesebaru, hľadali byt podľa adresy, a zistili, že uviedol iba štvrť a nie číslo domu. Podľa obrázka sme ten dom nenašli lebo to boli obrovské aleje novostavieb a všetky domy prázdne a úplne rovnaké. Majiteľ nedvíhal a striedavo mal obsadené striedavo nás ignoroval. Zúfalstvo, hnev, horúčava a únava. A fakt, že nemáme kde spať. Po asi troch hodinách sme to vzdali, zošlapali to s tými kuframi v horúčave pešo do starého nesebaru, odkiaľ sme chceli chytiť nejaký bus niekam inam, ale povedali nám, že tam nič nechodí a treba ísť na stanicu nazad na slnečné pobrežie. Viete si predstaviť ten moment únavy keď vám hovoria, že sa máte vrátiť tam kde ste začali ráno.
Na stanici hľadáme autobusy do Varny, odchytí si ma jeden ujko a pýta sa ma kam ideme. Do Varny. asi ako ďalších 10 mladých ľudí, čo sa nedostali do autobusu predtým. A tak ujco zamával prstom vo vzduchu, začal sa akýsi ruch, pristavil si svoj minibus (maršrutku) a všetkých nás za štandardnú šaržu zobral do Varny len tak. Aj nám lístky dal. Si privyrobil. A tak sme sa večer ocitli vo Varne, zajednali byt, v ktorom sme odpadli do postele a už sa ani nepohli, nevediac či sa smiať alebo krútiť hlavou. A tak začala záverečná fáza našeho dobrodružstva vo Varne.


obraz

V izbe sme mali dva obrazy. Jeden bol Sozopol, kam sme sa nedostali a druhý bol Nesebar. Tak sme sa rozhodli odfotiť na tom mieste, ktorý bol na obraze a potom aj s obrazom.


Nesebar

zo slnečného chodila miestna doprava za pár halierov na Nesebar, tak sme si spravili celodenný výlet. Pamätám si ho mierne ako taký opar, keďže bolo asi 40 stupňov, žiaden chládok a málo jedla. ALe je tam krásne.





















minipoznámka: pri odchode z Nesebaru mala európska únia stánky pre deti so súťažami, kde mohol človek vyhrať všeličo. Kto ma pozná vie, že som sa toľko obzerala na tie stánky, že ma musela veronika vypustiť, že no choď (lebo nám kvôli tomu odišli dva autobusy). Súťažila som o hlavné mestá európy a dostala som lietajúci tanier a začiatočníckou bulharčinou vysvetlila, že sa učím bulharsky a chcem detské knižky. Mám mapu Európy, ilustrovanú príručku na pozorovanie žeriavov (vtákov nie stavieb) a knižku o hasičoch. Spokojné malé decko mohli za ručičku odviesť domov.

more

Po Vitoši a prechádzkach po Sofií sme šli k moru. Slnečné pobrežie, lebo tam bolo najlacnejšie ubytovanie, rovno na pláži a na hlavnom korze. Výrazný kultúrny šok pre mňa, keďže z tradičných prechádzok medzi miestnymi a trhoviskami som sa dostala doprostred turistického zmetáku, kde nič nebolo v cyrilike, všetci na mňa automaticky hovorili po rusky (lebo všade samí rus na lacnej dovolenke-zosobnenie stereotypu, ktorý si predstavíte), všade kasína, zábavy a pivo tri krát drahšie.
Pekne však postupne:
 izba bola mega veľká, mohli sme tam kľudne tancovať valčík. Lokalita bola najlepšia, akú len v katalógu môžete nájsť lebo sme prešli cez cestu a boli na pláži, pod nami boli všetky tie reštaurácie a nočné bary a korzo, kde to "žilo". A stálo to facku, fakt málo. ALE, prečo to stálo tak málo? Dovolenkový sen! Pod nami pod balkónom autodrom a detské kolotoče. Cez cestu karaoke a z druhej strany bytu? CELÝ LUNAPARK!!!
Už sme si mohli len vybrať, ktorým smerom natrčíme ucho, že kde hrajú lepšiu hudbu.

 Tak trošku sme aj hladovali, lebo sme nemali kuchynku a reštaurácie mali turistické ceny, o dosť iné než sme boli zvyknutí z bežných miest. A to Sofia nie je stelesnením lacnosti. Tak sme to prekrývali somarinkami.


 vybaľovanie nákupov
 Keďže som to Veronike dlžila (po vitoši) a bolo vonku neuveriteľne teplo, veľa sme oddychovali.

 Večerné zábavy boli spojené s hodnotením dramaturgie kolotočárov...
 prípadne úrovne spevu zlého karaoke
 aj sme chodili na pláž, ale bez foťáku. (veronika fotila, tak môžem použiť jej fotky)

 A posledné peniaze išli na Tulumb, ktorý som zbadala v obchode, oči mi zasvietili a musela som ho okamžite mať.
 výdavok šiel na zmrzlinu namiesto večere. Dovolenka ako má byť.

Vitoša

Prvý deň po konci pobytu prišla za mnou Veronika a čakali nás dva týždne dobrodružstiev. Prvý deň sme sa rozhodli vyšlapať hore na Vitošu, malebný vŕšok ponad Sofiou (2292 m.n.m). Hore sme sa vyviezli lanovkou, čo bol dobrý nápad, dolu sme šli pešo, čo bol tiež dobrý nápad, ale len spočiatku.




 Desiatový moment a Veronika v móde "chcem umrieť ale najprv ťa zabijem" (v zmysle čo som to vymyslela hneď na začiatok výletu) (veronika nie je horská koza ako ja(mám to v génoch)) (prepáč veronika)
 piknik v tráve, akurát namiesto nahých nýmf tureckí turisti s ruksakmi

 keď sme prišli na vrchol, bolo figu vidno, ale bol tam kňaz aj pomocník s ikonou a robili procesie pre všetkých čo vyšlapali.

 čas na obed na vrcholku

 Vec sa má tak, že v pol ceste sme nechali veroniku dolu fotiť kvetinky a došlapali si to sami. My sme zmapovali vrch, skaly a ikonu, a ona celú flóru v strede hory (a psov, ktorí šli okolo)


 už vypnutá lanovka smerom dolu a naše nohy úplne rozbité a unavené. veronika 4 smrtiace dýky v každom pohľade.
Ku koncu sme to zvládli, zakončili to skvelou večerou a pivom a svalovicou ešte ďalší týždeň. Moje plánovanie mi bolo následne pripomínané ešte týždeň pri každých schodoch, ale aj tak mi to stálo za to!!